Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Kawaniši N1K Šiden a Šiden-kai (1)

18. 2. 2009
V decembri 1941 navrhol technický tím továrne Kawaniši svojmu manažmentu, že by nebol zlý nápad vyrábať pozemnú verziu hydroplánu N1K1 Kyofu. Manažment Kawaniši o tejto myšlienke nejaký čas rozmýšľal, až nakoniec dal projektu zelenú, aj keď sa rozhodli ponechať si túto aktivitu zatiaľ pre seba.
Spočiatku plánovali iba minimum zmien ako odstránenie plavákov a ich nahradenie zaťahovacím podvozkom. Dodatočne sa ale rozhodli zameniť 14 valcový motor Kasei osemnásťvalcovým hviezdicovým motorom Nakadžima Homare 11, o ktorom dúfali, že dá výkon až 2000 k. Aby vyťažili z tohoto výkonu maximum, malo lietadlo dostať novú štvorlistú kovovú vrtuľu s priemerom 3300 mm. Kvôli vrtuli s veľkým priemerom a stredoplošnému krídlu bol potrebný špeciálny vysoký podvozok, aby sa vrtuľa nedotýkala zeme. Toto vyžadovalo vcelku zložitý systém dvojitého zaťahovania podvozku, počas ktorého sa podvozkové nohy sťahovali súčasne so zaťahovaním do krídiel. Zadná časť trupu bola prehĺbená, aby sa zväčšila vertikálna stabilizačná plocha a aby sa zmestilo zaťahovateľné ostrohové koliečko.
Jedinečnou črtou N1K1-J bola jeho sada bojových klapiek. Na hydropláne boli ovládané ručne, na pozemnom stroji mali už meniť uhol automaticky ako odpoveď na meniace sa g sily preťaženia počas manévrovania. Toto zautomatizovanie oslobodilo pilota od starostí o klapky počas boja a eliminovalo stratu rýchlosti a následný prepad, ktorý tak mohol nastať v najnevhodnejšom čase.
 
 
Pozemná verzia vykonala svoj prvý let 27. decembra 1942. Keďže bolo lietadlo súkromným podnikom továrne, nemalo žiadne vojenské označenie. Výrobca ho preto nazval Model X-1 Experimentálne pozemné stíhacie lietadlo. Použitý bol motor Nakadžima NK9B Homare 11 s  výkonom 1820 k. Výzbroj tvorili dva guľomety Typ 97 kal. 7.7 mm v trupe a dva kanóny Typ 99 Model 2 kal. 20 mm vmontované v podkrídlových gondolách.
Keďže bol motor Homare 11 prijatý pre sériové lietadlá ešte pred záverečnými testami, trápili ho mnohé detské choroby. Prvé motory Homare nedosahovali vypočítaný výkon, točivý moment počas vzlietania bol prehnaný a viditeľnosť dopredu počas rolovania bola mizivá. Aj tak malo lietadlo príjemné letové vlastnosti a automatické klapky dávali lietadlu nevídanú manévrovateľnosť.
V júli 1943 boli dokončené prvé štyri prototypy a jeden bol predaný námorníctvu na testovanie. Výkony boli sklamaním – maximálna rýchlosť iba 575 km/h (650 km/h bola predpokladaná rýchlosť). Napriek tomu bolo lietadlo stále rýchlejšie ako Mitsubiši A6M5 Reisen a manévrovateľnosť a dolet boli lepšie ako mal rýchlejší Mitsubiši J2M2 Raiden. V tom čase potrebovalo námorníctvo zúfalo stíhačky schopné postaviť sa americkým Vought F4U Corsair a Grumman F6F Hellcat, a tak zadalo príkaz továrni Kawaniši pokračovať s ďalším vývojom pozemnej verzie Kyofu pod označením Záchytné stíhacie lietadlo N1K1-J Šiden (Fialový blesk). Písmeno J značili pozemné lietadlo vyvinuté z pôvodného N1K1.
Počas roku 1943 postavili ďalšie štyri prototypy a pokusné stroje. Boli už vybavené motorom Nakadžima NK9H Homare 21 s výkonom 1990 k. Kryt motora prešiel úpravami a na jeho spodnej časti sa objavil dodatočný nasávací kanál. Motor dostal individuálne výfuky a na ľavom boku krytu motora pod klapkami chladiča sa objavil externý chladič oleja. Do krídiel pribudli dva dodatočné 20 mm kanóny tesne za gondolami podvesených kanónov.
Námorníctvo objednalo sériovú výrobu ako Námorné záchytné stíhacie lietadlo Šiden Model 11. Do konca roku 1943 bolo hotových 70 strojov z továrne Naruo a začali prichádzať prvé kusy z továrne Kawaniši Himeji.
N1K1-J prišiel do služby u pozemných perutí japonského námorníctva začiatkom roku 1944. Vyzbrojené boli dvomi 7.7 mm guľometmi v trupe a štyrmi 20 mm kanónmi v krídlach (2 v krídle, 2 v podkrídlových gondolách). Prvé vyrobené stroje boli rýchlo odosielané do služby k 201. Kokutai, dislokovanej na základni Cebu vo Filipínach. Prvá veľká jednotka Šidenov (viac ako 100 lietadiel) však bola 341. Kokutai premiestnená z Formosy (Taiwan) do Luzonu (Filipíny) 20. októbra 1944. N1K1-J sa dostal po prvý krát do boja s americkými stíhačkami nad Formosou a nad Filipínami. Dostal spojenecké kódové meno George. Rýchlo sa dostal do povedomia ako jeden z najtuhších a najhorších japonských súperov. Bolo to naozaj výnimočné lietadlo, zvlášť v rukách skúseného pilota. Dokázalo svoju nadradenosť nad väčšinou amerických palubných stíhačiek s ktorými sa stretlo a mnohí skúsení piloti Šidenov začali považovať predtým strašný Grumman F6F Hellcat za "vcelku ľahký zostrel".
N1K1-J nebol ale bez chýb. Jeho letuschopnosť bola značne znižovaná častými poruchami podvozku, pretože dvojité zaťahovanie spôsobovalo značné problémy. Letuschopných strojov bolo vždy málo kvôli nedostatočným počtom pozemného personálu a kvôli logistickým problémom. Motory Homare boli značne nespoľahlivé a spôsobovali najviac starostí. Brzdy na kolesách podvozku boli také slabé, že väčšina pilotov Šidenov volila radšej pristátie na trávnatej ploche pozdĺž pristávacej dráhy, aby tak skrátili pristátie.
N1K1-Ja Model 11a sa odlišoval od štandardného Modelu 11 tým, že mal všetky štyri kanóny umiestnené v krídlach (ako neskorší N1K2-J) a nemal trupové guľomety. N1K1-Jb Model 11b mal štyri vylepšené 20 mm kanóny v krídlach a bol vybavený dvomi bombovými závesníkmi pre maximálne 250 kg bomby. Neskoršie N1K1-Jb boli úplne prekonštruované, so štvorcovou vertikálnou chvostovou plochou. N1K1-Jc Model 11c bol špeciálny stíhací bombardér podobný modelu 11B ale so štyrmi podkrídlových bombovými závesníkmi.
Minimálne jeden N1K1-J používaný na Filipínach bol zajatý americkými jednotkami. Bol opravený a testovaný pilotmi Americkej technickej leteckej spravodajskej služby (ATAIU = American Technical Air Intelligence Unit) na leteckej základni Clark Air Base. Rešpekt, ktorý si americký piloti voči tomuto lietadlu vybudovali, sa ukázal byť oprávneným.
Koncom roka 1944 bol jeden Šiden modifikovaný na N1K1-J-Kai s doplnkovými raketovými motormi, ktoré zvýšili na krátku dobu rýchlosť stroja. Zadná časť trupu bola upravená na inštaláciu raketového motora. Vývoj bol zakrátko prerušený.
Špeciálne útočné lietadlo Šiden mal pod trupom nadstavbu obsahujúcu jednu 250 kg bombu a šesť malých raketovo poháňaných neriadených bômb. Začiatkom roka 1945 boli takto upravené štyri stroje Model 11, nikdy ale nedošlo k ich použitiu.
Továreň Naruo vyrobila celkom 520 N1K1-J sériových lietadiel a 9 prototypov, ďalších 468 sériových N1K1-J vzniklo v továrni Himeji. Spolu je to teda 1007 strojov vrátane prototypov. Výroba N1K1-J skončila v Narou v decembri 1944 v prospech vylepšenej verzie N1K2-J. Výroba N1K1-J v Himjei bola zastavená kvôli silným poškodeniam továrne ako následok náletov B-29.
N1K2-J Shiden Kai (Fialový blesk - upravený)
Hoci bol N1K1-J vynikajúcou stíhačkou, mal niekoľko závažných chýb. Jeho motor Homare 21 bol notoricky nespoľahlivý a zložité dvojité zaťahovanie podvozku bolo predmetom častých porúch. Ešte predtým, ako začala sériová výroba N1K1-J, začali v továrni Kawaniši práce na náprave niektorých najväčších defektov konštrukcie, hlavne vysokého a zložitého podvozku.
Ako výsledok týchto zmien vznikol Šiden Kai a dostal označenie N1K2-J. Lietadlo bolo úplne pretvorené tak, aby sa skladalo z menšieho počtu súčiastok (43000 oproti pôvodným 66000) a aby sa tak zjednodušila výroba. Začali sa používať predformované časti poťahu trupu, vyvinuté za pomoci Ing. Franza Paula, ktorého si Cisárske námorníctvo zapožičalo od nemeckého Henschelu. Prišlo tak isto na použitie nedeficitných materiálov. Asi najmarkantnejšou zmenou bolo dolnoplošné krídlo. To umožňovalo kratší podvozok a zložité dvojité zaťahovanie tak už nebolo potrebné. Trup bol navyše predĺžený a chvostové plochy dostali nový tvar. Výsledok vyzeral akoby nové lietadlo, ktoré si bohužiaľ ponechalo nespoľahlivý motor Homare 21. Ako výzbroj boli použité štyri 20 mm kanóny montované do krídiel. Celá konštrukcia bola ľahšia od predchádzajúcej verzie o 240 kg.
 
 
Prvý prototyp N1K2-J vzlietol 31. decembra 1943 a v priebehu 15 týždňov dokončil letové skúšky výrobcu. V apríli 1944 prešiel k na testy k námorníctvu. Hoci bol motor Homare 21 stále mechanicky nespoľahlivý, námorníctvu sa nové lietadlo tak zapáčilo, že ešte pred dokončením operačných testov odsúhlasilo také výrobné množstvá, aby sa N1K2-J stal štandardným pozemným stíhacím a stíhacím bombardovacím lietadlom. Sériové lietadlá boli označené Námorné záchytné stíhacie lietadlo Šiden Kai (Fialový blesk - upravený) Model 21. Okrem továrne Kawaniši Naruo mal byť nový typ zavedený do výroby aj v závode Himeji. Stíhací Šiden Kai bol objednaný aj u Dai-Nana Kokuki Seisakušo (7. trupové závody) spoločnosti Mitsubiši Jukogyo K. K. v Tsurashime, u Aiči Kokuki K. K. v Eitoku, u Šówa Hikoki K. K. v Šinonoi a u Námorných leteckých dielní v Hiro, Omura a Koza.
Prvý prototyp mal nový aerodynamicky čistejší kryt motora. Kvôli štadardizácii sa od neho nakoniec upustilo. Do júna 1944 bolo dokončených ďalších sedem prototypov už s klasickými motorovými krytmi verzie N1K1-J. Nanešťastie sa u nich začalo objavovať množstvo detských chorôb, ktoré sa dali iba ťažko napraviť. Program Šiden Kai začal byť v sklze a na jeseň 1944 sa na výrobných linkách N1K2-J začal prejavovať nedostatok životne dôležitých komponentov. Tento nedostatok spôsobovali neustále nálety B-29 na subdodávateľov firmy Kawaniši. Do konca roka 1944 stihli dokončiť iba 60 lietadiel v továrni Naruo a továreň Himeji dokonca nezačala produkciu až do marca 1945. Ďalší vybraní výrobcovia Šiden Kai nikdy nevyrobili žiadne tieto stroje.
Šiden Kai sa stal široko-ďaleko najlepšou operačnou stíhačkou v Pacifiku. Bol rýchly, obratný, dobre vyzbrojený a dostatočne opancierovaný. V rukách skúseného pilota sa vyrovná akémukoľvek spojeneckému stíhaciemu lietadlu, vrátane neskorších modelov P-51 Mustang, ktoré sa na jar 1945 začali objavovať nad Japonskom.
V decembri 1944 boli lietadlá Šiden Kai zaradené aj do novej druhej formácie 343. Kokutai, vedenej veteránom od Pearl Harboru kapitánom Minoru Gendom. Bola to podobná jednotka ako Gallandova JV 44. Genda si pre svoju jednotku mohol vybrať tých najlepších pilotov. Tréningom prešli na základniach Izumo, Matsuyama a Oita pod označeniami 301., 407. a 701. Hikotai. Postupne prechádzali od N1K1 k N1K2 a 301. Hokutai bola prvou jednotkou plne vyzbrojenou týmto novým typom.
Počas jednej pozoruhodnej bitky 16. februára 1945 nad Jokohamou, dôstojník Kinsuke Muto od 343. Kokutai zostrelil vo svojom N1K2-J v jednom boji rovný tucet amerických F6F Hellcat. Ako jednotka si 343. Kokutai odbila svoj debut 19. marca 1945, keď napadla americký útok smerujúci na Kure. Japonské vojenské komuniké hlásilo boj, pri ktorom vyše 50 Šidenov zničilo 52 nepriateľských lietadiel pri strate iba 16 vlastných strojov. Medzi aprílom a júnom jednotka nahlásila ďalších 100 zničených nepriateľských lietadiel pri strate 29 vlastných. Potom sa presunuli na základňu Kokubu s cieľom chrániť Kyušú pred útokmi B-29. Napriek skúsenosti pilotov sa to ukázalo nemožné, pretože výkony N1K2-J nestačili na tieto vysoko letiace bombardéry. Motor Homare 21 už v takej výške odmietal podávať uspokojivé výkony. Napriek tomu ich 12 zničili. Potom sa jednotka presunula na základňu Omura a do konca vojny si jednotka pripísala ďalších 170 zostrelov. Pri jednej príležitosti sa ich 21 lietadlám vedených dôst. Hajašim podarilo prekvapiť formáciu 23 F4U Corsair. Bitka sa odohrávala dosť jednostranne. 18 F4U bolo na mieste zostrelených, zvyšok vzal čo najrýchlejšie nohy na plecia. Jednotka dostala najvyššie možné vyznamenanie – osobné blahoželanie od samotného Cisára.
Okrem 343. Kokutai lietali so Šiden Kai ešte Vzdušná skupina Yokosuka a Genzen Kokutai.
Plánovala sa aj dvojmiestna cvičná verzia N1K2-K Šiden Kai Rensen (Fialový blesk modifikovaný cvičný), ale vzniklo iba zopár kusov pridaním druhého sedadla do niektorých už existujúcich trupov N1K2-J. Z výzbroje im zostali iba trupové guľomety.
Šiden Kai mal ťažisko posunuté príliš dozadu. Aby sa tento problém napravil, bol postavený N1K3-J Šiden Kai 1 Model 31 s motorom Homare 21 posunutým o 15 cm vpred. Zároveň sa tak uvolnilo miesto pre dva trupové guľomety kal. 13,2 mm. V Himeji boli postavené dva prototypy, ale tento model sa nedostal do sériovej výroby. N1K3-A Šiden Kai 2 Model 41 bol palubným variantom N1K3-J. Rovnako sa nedostalo do výroby.
Ako pokus predísť problémom so stále nespoľahlivým motorom bol vyvinutý N1K4-J Šiden Kai 3 Model 32 a jeho palubný variant N1K4-A Šiden Kai 4 Model 42. Oba typy poháňal motor NK9H-S Homare 23 s výkonom 2000 k. Na jar 1945 boli v závode Naruo postavené a zalietané dva prototypy N1K4-J a jeden N1K4-A. Palubná verzia bola prijatá pre sériovú výrobu ako Šiden 41, ale od jej výroby sa upustilo, pretože v tom čase už boli japonské lietadlové lode zničené.
Jednou zo slabín Šiden Kai bol nevýrazný výkon vo veľkých výškach. Kvôli slabej stúpavosti sa ukázal byť neefektívnym proti B-29. Ako riešenie tohoto problému mal byť N1K5-J Šiden Kai 5 Model 25, poháňaný 2200 k 18-valcovým hviezdicovým motorom Mitsubiši MK9A. Bohužiaľ, jediný prototyp N1K5-J bol zničený ešte pred dokončením počas náletu B-29 5. júna 1945. Ďalšou výškovou stíhacou verziou mal byť Šiden Kai s motorom Homare 44 vybaveným trojrýchlostným mechanickým turbokompresorom. Koniec vojny v Pacifiku ukončil aj všetky tieto nádejné projekty.
Vzniklo iba 415 sériových strojov vynikajúceho N1K2-J, a to hlavne vďaka zdržaniam vo výrobe kvôli neustálym náletom B-29 počas posledného roka vojny. S výnimkou tovární Kawaniši Naruo a Himeji, ostatné firmy zahrnuté do programu ako výrobcovia nestihli vyrobiť takmer nič. Pre spojencov to ale bolo veľkým šťastím, že tento typ nebol dostupný vo väčších množstvách.
Po skončení vojny v Pacifiku, na Japonských základniach sa našlo šesť nepoškodených N1K2-J. Počas augusta 1945 ich preleteli japonskí piloti eskortovaní skupinkou F6F Hellcat z  leteckej základne Kogašima do Yokosuky. Leteli po presne vymedzenej trase pod hrozbou, že budú zostrelení v prípade akéhokoľvek nečakaného manévru. Do Šidenov natankovali kvalitnejšie palivo s vyšším oktánovým číslo, než aké pôvodne dodávala japonská armáda. Japonskí piloti po pristátí hlásili, že museli letieť na 75% výkonu, aby Hellcatom neuleteli. Tu sa oplatí pozastaviť sa a zamyslieť sa nad tým, aké bolo Šiden Kai naozaj dobré lietadlo, ak malo vytvorené dobré podmienky. Dva stroje boli následne v Yokosuke zošrotované a zvyšné lietadlá (č.71, 5128, 5312 a 5341) boli prevezené do USA na ďalšie štúdium. Teraz sa nachádzajú v expozíciách múzeí alebo v ich depozitároch, kde čakajú na zreštaurovanie.
N1K2-J č.71 bolo skladované do konca štyridsiatych rokov minulého storočia pod holým nebom v NAS Anacostia. Kvôli nenapraviteľnému poškodeniu vandalmi a lovcami suvenírov bolo zošrotované.
N1K2-J č.5128 bol pôvodne nájdený na letisku v Omure v Japonsku. Dnes sa nachádza v  zbierke Národného múzea námorného letectva v Pensacole.
N1K2-J č.5312 je vystavený v Múzeu vojenského letectva na leteckej základni Wright-Patterson Air Force Base v Daytone, štát Ohio.
 
 
Múzeum NASM vlastní jeden N1K2-Ja. Má výrobné číslo 5341, je to 341. stroj postavený v  továrni Kawaniši Narou. Bol skonfiškovaný na letisku v Omure v Japonsku a prevezený po vojne do USA. Po skončení testov bol po mnoho rokov umiestnený pod holým nebom v NAS Willow Grove, kde pomaly hrdzavel a poťah bol strhaný vandalmi. Napokon námorníctvo súhlasilo s prevozom lietadla do NASM do Záchranného, reštauračného a úschovného zariadenia Paula E. Garbera v Suitlande, štát Maryland, ak pre nič iné tak aby vydané na milosť a  nemilosť počasiu a vandalom. Bolo očistené od sute, zakonzervované a uskladnené. Medzičasom Champlin Fighter Museum vo Falcon Field, Mesa, štát Arizona, ktoré nemá v zbierke žiadne japonské lietadlo, navrhlo zapožičať tento N1K2-Ja od NASM s tým, že by ho zreštaurovalo podľa prísnych pravidiel NASM. Ako protihodnotu môžu potom toto lietadlo vystavovať v múzeu Falcon Field počas 10 rokov. Po zdĺhavých rokovaniach NASM konečne súhlasilo a N1K2-Ja sa presunul do Falcon Field v decembri 1991 a zároveň začali práce na jeho obnove. Projekt bol dokončený v novembri 1994. Lietadlo je vystavované v kamufláži 343. Kokutai s číslom 35.
Okrem týchto existuje ešte jeden Šiden Kai neznámeho výrobného čísla. Momentálne sa nachádza vystavený v parku Nanreku Mišo Koen, Širobe, Japonsko. Toto lietadlo bolo objavené v roku 1978 v zátoke Hido v hĺbke 40 metrov   
 
Stručná charakteristika
 
N1K1
N1K1-J
N1K2-J
Rozmery
Rozpätie
12,00 m
12,00 m
12,00 m
Dížka
10,59 m
8,88 m
9,35 m
Výška
 
4,00 m
4,00 m
Nosná plocha
23,50 m2
23,50 m2
23,50 m2
Hmotnosť
prázdna
2.752 kg
2.897 kg
2.657 kg
vzletová
3.712 kg
4.320 kg
4.860 kg
Výkony
Max. rýchlosť
485 km/h
582 km/h
594 km/h
Dolet
1.060 km
1.430 km
1.710 km
Dolet max.
1.660 km
2.540 km
3.390 km
Dostup
10.560 m
12.500 m
10.760 m
Motor
Kaisei 13 (1460 k)
Homare 21 (1990 k)
Homare 21 (1990 k)
Výzbroj
2x 7.7 Typ 97, 2x 20 mm Typ 99 Model 1, 2x30 kg bomby
2x 7.7 Typ 97, 2x 20 mm Typ 99 Model 2, 500 kg bomby
4x 20 mm Typ 99 Model 2, 500 kg bomby
 
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář